v zimnom kabáte!

13. prosince 2010 v 13:57 | Sandra |  vymýšľam
ikonka





 Lejdís a džentlmens,
Vonku sa ozimuje,lepšie povedané je tam kosa ako v ruskom filme a blogu bolo zima,nuž som si našla tú neuveriteľnú hodinu môjho drahocenného času,ktorý by som inak strávila na priblblom fejsbuku a spravila som nový dizajn.Zimný.Fotka je z lookbooku, kde sú úžasní ľudia,ktorí ešte nestratili fantáziu v tejto počítačovej dobre,kde sme všetci ako jeden.Nebudem zdržovať. Enjoy!A neseďte pri fuckbúku,všetci von!
 

imagine all the people living for today.

19. listopadu 2010 v 20:44 |  píšem
Ako by už nebolo načo tešiť sa.Akoby nezostala nádej na lepšie časy.Nie,nechcem znieť sarkaisticky,deprimovane ani písať hlúpe zbytočné demotivačné články,ktoré aj tak tomuto svetu nepomôžu,len už si neviem pomôcť. Zas a znova ma naplňa ten pocit prázdna.Je taký skutočný,kradne mi chuť žiť.Má to všetko nejaký zmysel?Na čo sa ešte môžem tešiť?Veď po jednom sklamaní prichádza ďaľšie stále dookola.Nič sa nemení,plynú roky,dni,hodiny...stále všetko rovnako-zle.Akoby som strácala zmysel,nádej,dôvod.Akoby celá tá opona pomaly padala dolu.Akoby všetko to,v čom som dúfala bol iba sen.Akoby som zrazu bola neviditeľná,akoby som ani neexistovala.Keď vám nezostane niečo,na čo sa môžete tešiť-ste ten najchudobnejší človek na svete.To sa nejakým spôsobom deje.Načo je to dobré?Tie kecy typu "splní sa to,musíš len veriť"...prečo sa skara stále nič nemení?Prečo sú niektorí ľudia predurčení na to,aby boli stále šťastní,usmiati,milí na každého-ja to nedokážem.Idem týmto sama proti sebe a viem,áno! týmto si to len zhoršujem,ale potrebujem to aspom pomenovať.Prvý krok k vyriešeniu problému je ho aspom pomenovať a o tom sa tu úboho pokúšam.Ja verím,naozaj,snažím sa ale už ma to prestáva baviť.Roky plynú a nič,žiadne výsledky a stále hľadám,kde som spravila chybu.Jediné možné vysvetlenie je,že ja som tá chyba.Celý môj život akoby bol jedna velká chyba-a nemôžem uveriť,že to so slovami v očiach píšem.Veď to ja som sa vždy snažila žiť najlepšie ako viem,čítať motivačné knihy,presviedčať každého,že to je iba v jeho mysli.Neviem,ako ďalej,už ma to jednoducho nebaví.Som unavená,ale spánok nepomáha.Ľudia sa ma pýtajú čo mi je,prečo som smutná,odutá,nahnevaná-nazvite si to ako chcete.Sú preto na mňa nahenvaní a ja už neviem,čo robiť.Navyše rady typu "Rob niečo so sebou,zamysli sa nad sebou ako sa správaš" už nemôžem ani počúvať.Asi som jednoducho čierna ovca.Ale chcela som TOTO?Toto je ten vysnívaný život,o ktorom som snívala,keď som bola malá?čo sa stalo?Kde nastala chyba?Prehrávam si to v hlave celé dookola.Lietam v tom až po uši.Klamem,vymýšlam si,ľudí,ktorích mám najradšej si držím od seba čo najďalej a potom som zrazu taká sama a je mi to ľuto,ale už je neskoro.Prehrala som.Mám 16,život pred sebou som mladá,zdravá mala by som byť dokonale šťastná,ale ako môžem,keď sa ani len nemám na čo tešiť ráno,keď sa prebudím?Viem,som hlúpa.Existujú tisíce ľudí,ktorích trápia choroby,úrazy,problémy,možno umierajú,alebo majú ťažký život a žijú naplno,nič im nechýba sú vďační za každé ráno,keď sa prebudia.Som hnusný egoista,ktorému nezáleží na ničom,len na sebe.Iba sa sťažujem,to o mne hovoria.Naozaj ani neviete ako rada by som to zmenila,ale neviem to.Sú tisíce problémov a ja riešim hlúposti,ale je to môj život a viem že nežijem správne,ak vôbec žijem.
Skúsim vám priblížiť môj život.Som stredná dcéra,mám dve sestry,mamu,ktorá žije so mnou,tata,ktorý ma inú rodinu a svojho milovaného synčeka-Jakubka,za to sa tiež neznášam.Nemám ho rada.Ja veim,že za nič nemôžem,ale nemôžem sa zbaviť pocitu,že mi ukradol tata. Keď žil s nami bolo všetko také krásne.Jednoducho mi chýba,priznávam so slzami,stekajúcami po tvári.Nemala som to vždy ľahké(zas sa ľutujem,prepáčte).Už v škôlke si zo mňa robili srandu,vysmievali sa mi,vymýšlali mi prezývky,možno to bol prvotný dôvod,prečo som zostala nepriateľská,ľudí sa bojím,zranili ma už toľko krát.Na základne to iba poračovalo a stupňovalo sa.Pametám si,ako som doma každý deň po kle plakávala tatovi v náručí,že tam nechcem chodiť,všetci si zo mňa robia srandu-kvôli mojej výške.Nikdy som nebola to oblúbené dievča.Bola som každému len na zábavu,dosť ma to trápilo.Decká vám vedia tak ničiť život,ako to nikto iný nedokáže a najhoršie je,že tieto rany z detstva sa hoja najťažšie.Keď som ako-tak prežila prvý stupeň,pomaly sa dostávala do normálneho stavu dieťata,prišla ďalšia rana pre aj tak plaché a bojazlivé citlivé sotva 10 ročné dievča-rodičia sa po dvojročných hádkach,ktoré som zásadne vždy preplakala,rozviedli.Slovami sa nedá vyjadriť,ako mi bolo.Prestala som jesť,prestala som rozprávať,iba som plakala a plakala.Nastalo depresívne obdobie...nechcem naozaj,nechcem to tu spomínať.Keď už sa z toho dostávam,narodí sa mi brat-nevlastný.Čo ma ešte čaká?Ja mojich rodičov naozaj ľúbim,napriek všetkému,vždy boli aj sú na mňa dobrí,aj keď posledné roky si ma ledva všimnú.Mama,s ktorou žijem tak dve minúty za deň,tato raz za týždeň,ale mám ich,čo by iné deti za to dali.Vždy som snívala po normálnom živote,ako každé dieťa v mojom veku. Stále som dúfala,že sa tato ku nám vráti a splnilo sa mi to?Posilnilo ma toto všetko?Poznačilo ma to,to musím uznať.Bojím sa ľudí,bojím sa seba,klamem,bojím sa priznať kto vlastne som.Zamotávam sa do vlastných lží a padám hlbšie a hlbšie...Nikto by ma nepochopil a tak strácam všetkých...vôbec sa mi to nepáči,naozaj musím so sebou niečo robiť no občas sa mi zdá,že to tak má byť a že som tá "obeť"...

niečo končí...

16. září 2010 v 19:23 |  píšem
Pozriete sa von z okna.Vidíte normálny svet,ale keď výjdete von zistíte,že nie až tak normálny,mení sa.Zem sa točí,fúka vietor,stmieva sa,ochladzuje a pomaly prichádza zima. Pošúchate si ruky a letmým pohľadom zazriete smutné stromy,lúčiace sa s lístím.Aj oni sa vám zdajú také smutné,že sa to končí..Voda vo Váhu sa pomaly ochladzuje,a labute sa vytrácajú.Sotva ich zazriete ráno vo svetle svitania,keď prechádzate popod vysvietený most.A zrazu vás ohromí ten zvláštny pocit.Je taký neopísateľný,ide o nejakú zmes melanchólie,smútku,neistoty,chladna,prázdna.To isté sa odohráva vo mne. Som istým sposobom senzibilná,ale úplne inak ako ostatní.Počasie ovplyvňuje moju náladu.Spomínam si na minulú zimu a chcem vráťiť budúce leto.Zrazu som taká citlivá a uplakaná zachumlaná do šálu trasúc sa prechádzam prázdnym mestom a teším sa na teplý čaj.Aj to musí byť a v podstate sa teším a som rada,že aj tento rok to možem zažiť.ďakujem.
 


speť do ústavu.

31. srpna 2010 v 15:55 | smutná sandra |  píšem
Končí sa to.Koniec leta.Vo mne tisíc pocitov...Ale v jednom som si istá.Nehcem sa tam vrátiť. Neznášam to tam.Všetky tie tváre otáčajúce sa na vás a hlasy,ktoré sa smejú,až kým sa neotočíte.Hlúpi profsori,ktorí sú spokojní,až keď vás potopia pred celou triedou.Terory na praktikách,nulté hodiny,hlúpe články po anglicky,ktoré sa biflíme naspameť.Naša hlúpa triedna,ktorá nevie nič.To má byť gymnázium? Načo som tam kedy išla? hlúpe deti,hlúpi učitelia,hlúpe učebné osnovy,hlúpe rána a ešte horšie poobedia.Naša hlúpa telocvikárka,ktorá si myslí,že gymnastika je moj život.Nenávidím gymnastiku.Toto všetko zmiešané s divným pocitom odporu a frustrácie a vstávanie za tmy na chcemické praktiká=vybuchujúce skúmavky,rozrhané filtračné papiere,rozbité skúmavky a kopa rovníc,ktoré značia bohviečo.Dievčatá,ktoré vykúpili Terranovu,kúpili si vansy,velký a výstrih,prázdne hlavy a myslia si že sú len na okrasu. Len čo zazvoní beh na zastupovanie a sklamanie,ked nám zas nič neodpadne. Biflenie sa vecí,ktoré nikdy nezúžitkujeme a učíme sa riešiť najjednoduchšie problémy najťažšou moužnou cestou.Vitajte na Gymnáziu Ludovíta Štúra-perfektná veznica.Desať mesiacov.Ach

pred 16 rokmi som sa narodila.

17. srpna 2010 v 9:53 | sandrika |  píšem
Už som tu šestnásť dlhých rokov. Chvíľami šťastnými aj menejš šťastnými sa pretĺkam životom už šestnásť rokov. Je to zvláštny pocit. Zdá sa mi to až moc veľa. Chcela by som mať tak osem a jediné, čo by ma trápilo,by bolo újdený diel Toma a Jerryho. Ale už som veľká a musím sa podľa toho správať,aby sa moje správanie nedalo označiť synonymom slova detinské... Dnes oslavujem každý pekný deň za tento rok, ktorý som mala šancu prežiť s tými, ktorých mám rada a byť štastná. Tak veľké ďakujem niekomu, komu sa často hovorí Boha,vesmír,energia,slnko...Niečo. Mám rada svoj život a ďakujem za každé ráno,keď sa zobudím. :) Užívajme si život, nie je večný.

sťahovacie auto dorazilo.

15. srpna 2010 v 17:58 | sandra |  píšem
Vyčerpaná zo sťahovania, nohy vyložené na fitlopte sa kochám novým domovom blogu. Dúfam, že bude aspom taký útulný,ako bol jeho predchodca. Zmazala som ho. Bolo to ako keby nejaká časť zo mňa zomrela. Asi to bude tým, že som tam bývala dva roky a zrazu sa stal zo mňa bezdomovec. svoj domov som si ale našla pod dáždnikom. Tu nám bude dobre.

Kam dál